Každá právna norma, ktorá je zavedená a reálne platná, musí A) niekoho ochraňovať/ zvýhodňovať, B) niekoho znevýhodňovať a C) musí byť nejak uvedená do praxe (na Slovensku väčšinou aj D) niekto sa na tom musí dobre nabaliť). V tomto zmysle je každá norma konflikt. Takže, ak má niekto nárok na zľavu a ide počas špičky, má smolu, zľava neplatí. A niekedy človek proste musí. Čo napríklad so študentami, čo dochádzajú do školy na ôsmu? Nuž... každý deň, na pár hodín, nie ste študent. Nie ste ZŤP. Teda, vo vlaku. To sú znevýhodnení, kategória B.
Kategória A je trochu komplikovanejšia. Mohli by sme očakávať menšie tlačenice, to je fajn. Ale iné benefity v podstate pre cestujúcich nie sú. Z pohľadu cestujúceho - trochu málo na takúto normu. Kto získava? Samozrejme, že dopravca. Okrem určitého finančného bonusu v podobe cestovných lístkov ľudí, ktorým sa neuplatnia zľavy, dostanú ešte niečo. Argument. Možnosť schovať sa za slová – veď cestujte počas špičky. A samozrejme, nie vždy to ide, dokonca to možno častejšie nejde, než ide – čo môžeme často povedať aj o vlakoch, mimochodom. Okrem toho, tá špička nespadla z neba, je daná kultúrne.
Takže ide o alibizmus a niečo, čo má snahu o kontrolu, o zúženie, skôr než o poskytnutie väčšieho spektra možností. Je to nenápadné štuchnutie medzi rebrá s výrazným doporučením, ktorým vlakom by som dnes mal ísť. V normálnej situácii by sa našiel nejaký konkurenčný dopravca, ktorý zabezpečí počas špičky lepšiu alternatívu (nezamýšľaný dôsledok kategórie C), ale akosi nečakám, že sa to stane. Takže – kreatívna, ale neveľmi férové vyústenie konfliktu, vlastného akejkoľvek právnej norme. Možno, a aj to len možno menšie tlačenice za pomasírovanie rozkroku železniciam. Alebo, ak chcete, sociálny štát, ktorý od 07:00 do 09:00 a od 16:00 do 19:00 funguje iba v obmedzenom režime s názvom „Dane a smrť“.