Ba čo viac, ľudia reagujú, ako som zistil včera, po prečítaní blogu Milana Krajniaka. Nejdem sa tváriť, že som sa ( cynicky ) nepobavil nad jeho zúrivosťou, avšak keď som sa nad tým zamyslel, otvorený list pre našu drahú Cynickú obludu vyjadruje jeden dôležitý spoločenský problém. Ale kým sa k tomu dostanem, ešte jednu odbočku.
Pred pár mesiacmi som písal o tom, ako sa zo znásilnenia môže stať komická situácia a ako veľmi s tým nesúhlasím. Uráža ma to, áno. Problém v tom konkrétnom prípade bol však kontextuálny – tento zlý vtip sa odohral v divadle, teda v kontexte, ktorý nemal byť primárne vtipný, ale umelecký a spoločenský. Vyjadrím preto svoj nes úhlas. Preto napríklad Obluda, keď zavalí nejaký ostrejší vtip, mi tak veľmi nevadí. Ide totižto o satiru, humor, nič, čo by bolo myslené stopercentne vážne. George Carlin, geniálny americký komik, raz povedal, že dobrý vtip má práve jednu vec, ktorá je dovedená do úplného absurdna, prepálená tak, ako sa len dá. Toto robí Cynická obluda, je to hra, na ktorú rád pristanem.
Takže, späť k zúrivej obrane kresťanských hodnôt, ako ju predviedol pán Krajniak. Urážať ho to môže a na to má plné právo, takisto, ako má Cynická obluda plné právo robiť si srandu. Čo sa však ukazuje, je, že málokto vie zniesť kritiku bez toho, aby ju bral osobne. V tejto spoločnosti sa urážame hrozne rýchlo. Cynická obluda uráža napríklad kresťanov. České Hudební masakry urážajú napríklad fanúšiko zábavovej hudby a ( nanajvýš ) treťotriedneho rokenrolu. LGBT pride uráža napríklad citlivých mládencov v uniformách s vyholenými hlavami. Každý názor niekoho uráža, a je jedno, či ho vysloví Rado Ondřejíček, Vlado Šimek alebo Noam Chomsky.
Ľudia však majú často dojem, že ide o útok na nich osobne, a to je kameň úrazu. Len preto, lebo oni fanaticky uznávajú práve to, čo je kritizované, a cítia sa oprávnení a povinní za to bojovať. Konflikt názorov je vlastne úplne v poriadku, keby nebol každý tak intergalakticky geniálny. Práve preto existujú platformy ako Cynická obluda, Hudební Masakry, Obludárium, Facepalmiáda... ide o panoptikum tých ľudí, ktorí nie sú ochotní sa ani priblížiť k niečomu, čo zaváňa inakosťou.
Nech ktokoľvek verí čomukoľvek, a to akokoľvek horlivo... nikdy nebudú na tom všetci rovnako. To, že takúto jednoduchú premisu, že odlišných ľudí nezmažeme zo sveta len tak, nepochopili križiaci či Torquemada, je jedna vec. Ale žijúcky v tejto ( post ) modernej, osvietenej a vzdelanej cháske by sme sa možno mohli prestať báť, že nám každý chce len zle. Lebo nechce. Väčšine sveta je úplne jedno, kto sme a akého imaginárneho priateľa považujeme za svojho adoptívneho otca. Takže sa radšej urazíme, než by sme mali zmiznúť z radaru úplne a pripustiť, že možno nie je pre nikoho dôležité, či si v nedeľu doobeda ideme posedieť do kostola alebo kúpiť kondómy do DéEmky.