Takže, Tennessee Williams. Jeho hra je prevažne psychologickou sondou do zvrátenejších stránok bežných charakterov, ale tiež aj načrtnutie konfliktu spoločenských vrstiev. Je to príbeh o morálke, pudoch, výchove a prostredí. Hlavný trojuholník postáv - Blanche (v podaní Diany Mórovej), Stanley (Tomáš Maštalír) a Stella (Táňa Pauhofová) - si navzájom klame, týra sa psychicky aj fyzicky, Stanley aj Blanche pijú a pomyselnou katastrofou diela je znásilnenie Blanche. Nech sa na to pozriem akokoľvek, Williamsov príbeh je vážny a temný.
Evidentne, pre divadelníkov z SND nie je vážny a temný dostatočne. Nejdem referovať o celom predstavení ani o veciach, ktoré mne osobne vadili na výkonoch niektorých hercov, len podám krátky a neúplný zoznam toho, čo samoúčelne narúšalo predlohu: náhodná vsuvka s televíznou reklamou, naháňanie sa dvoch zámerne „neatraktívnych" vedľajších postáv po pódiu v spodnom prádle a ich plynulý prechod od nenávisti k vášnivej súloži, Maštalír á-la Rytmus, s megafónom v ruke, Maštalír á-la Jaro Buček, spievajúci „Only youuuuuu" a záverečná scéna so znásilnením.
Opitý Stanley prehlásil v tomto spracovaní niečo v tomto zmysle (parafrázujem):
„Čo si myslíš, že ťa chcem zneužiť? To by som určite neurobil."
*zamyslený pohľad nasledovaný širokým úsmevom*
„Hoci... keď tak nad tým premýšľam..."
*znásilnenie*
Podľa wikipedie1 je podobná veta aj v určitej verzii filmu (ktorý som, priznávam, nevidel) - avšak myslím, že Marlon Brando to ako „prdel" nebral. V kontexte robenia si srandy z predlohy (a nie-príliš-vážne sa tváriaceho Maštalíra) došlo k tomu, k čomu by snáď nikdy nemalo v tragédii dôjsť: ľudia sa smiali na znásilnení. A vôbec, ľudia sa smiali celé predstavenie a ukončili ho standing ovation. Čo teda vzniklo, je solídny rozpor medzi predlohou a spracovaním. Význam je tu dvojitý - divácky a umelecký. Po prvé, účelom takéhoto divadla je evidentne baviť ľudí za každú cenu, a to aj za cenu parodovania toho, čo sa vlastne hrá. Ktosi mi potom povedal, že na úplne vážnu hru by ľudia neprišli. Hoci si myslím, že to nie je pravda, premýšľam, či neexistuje dostatok hier, ktoré majú už v predlohe potenciál byť zábavné. Ak už chceme viesť SND vyložene populárnym spôsobom (znova, nesúhlasím), prečo tomu neprispôsobiť adaptovaný repertoár?
Tým sa dostávam k druhej stránke veci. Aký je vlastne umelecký zámer kohokoľvek, kto si myslel, že takéto - intencionálne parodické a nevážne - vyznenie hry je dobrý nápad? Ak to bol výsledok čiste náhodný, nemám vysokú mienku o umeleckom kapitále činohry SND. Ak to bol zámer od začiatku, považujem to prinajmenšom za faux-pas na úrovni skladania repertoáru, a čo je dôležitejšie, za určitú aroganciu zodpovedných umelcov, či iných. Vôbec, mám pocit, že divadelný svet je niekedy, v niektorých prípadoch stelesnením typického l´art pour l´art - umenia, ktoré si akoby myslelo, že neplní žiadnu spoločenskú funkciu.
Takže asi takto: Spomínaná hra mi prišla ako určitá dehonestácia pôvodnej hry, SND ako inštitúcie a diváka samotného. Je dobré, ak sa ľudia smejú, ale ak sa majú smiať za každú cenu, možno by mohli pri vstupe do sály rozdávať zdarma menšie množstvá rajského plynu.
1http://en.wikipedia.org/wiki/A_Streetcar_Named_Desire_(1951_film)#Restoration